Prečo protesty nefungujú?


Predvčerom sa mi dostalo do pazúrov vcelku zaujímavé videjko z TEDu, po ktorom som mal mozog v noci v mojom typickom “hmm….” stave. Long story short: Baba tam vysvetľuje prečo moderné protestné hnutia typu Occupy Wall Street neprinášajú žiadnu zmenu.
Podľa nej je to preto, lebo sa ľudia až prirýchlo a jednoducho zorganizujú cez internet a chýba im teamovosť ktorá by prežila iniciačný boom. Čiastočne má pravdu, ale to nie je hlavný kameň úrazu. Máloktoré hnutie aj v minulosti bolo premotivované 24/7. Problémom nie je ani rýchlosť a jednoduchosť zorganizovania sa, problémom je anarchistická (decentralizovaná) štruktúra zorganizovaných hnutí. Logisticky sa jedná asi o najhoršie a najbezzubejšie skupinové zlúčenie aké je človek schopný vytvoriť. Väčšinou sa začína a končí tým, že sa veľká skupinka ľudí s rovnakými alebo veľmi podobnými cieľmi dostaví na námestie XY kde vyjadrí svoje požiadavky/nespokojnosť a s pocitom dobre vykonanej práce že “som niečo zmenil” sa všetci pekne vrátia do svojich domovov, kde sa ich všedný nespokojný život môže začať odznova. Je to milé sledovať, hlavne keď sa to opakuje dokolečka v rozmedzí rádovo niekoľkých rokov (niektorí z demonštrantov by si fakt mali prečítať definíciu šialenstva).

definícia

Nechápte ma zle, ja mnohým z týchto hnutí nadŕžam (sám podporujem TZM), pretože si sám uvedomujem dysfunkčnosť mnohých aspektov našej spoločnosti, ale zároveň musím konštatovať podobne ako teta vo videu, že hnutia ktoré chcú priniesť zmenu dnes sú proste impotentné. Ľudia si v prvom rade potrebujú vytýčiť dlhodobé ciele s logistikou ako to chcú dosiahnuť a následne adoptovať hierarchický (centralistický) štruktúrny model, ktorý by bol schopný korigovať a usmerňovať ich elán dlhodobo požadovaným smerom, presne tak ako to spravili všetky skutočne úspešné hnutia v minulosti.
Bohužiaľ momentálne najideálnejšia cesta k zmene vedie cez politiku a politické strany (resp. pokiaľ sám nie ste plutokrat finančnejšie zabezpečenejší občan – viz. Kiska), inak sú Vaše možnosti niečo v súčasnej spoločnosti reálne zmeniť veľmi obmedzené, ak vôbec nejaké.

Toto konštatovanie však vytvára celkom slušný spoločenský paradox. Ľudia sa dnes odmietajú politicky angažovať, pretože majú po krk politiky a politických strán – hlavne kvôli ich korupcii, čo je pochopiteľné, ale má to za následok prešľapovanie na mieste. Odporcovia v týchto hnutiach žijú v naivnej predstave, že sa veci zmenia automaticky, stačí keď budú na očiach a ukazovať sa akí sú oni nespokojní. Takto to žiaľ nefunguje. Aj Afroamerické hnutie za občianske práva bolo politické a malo dokonca vodcov – napr. Martina Luthera Kinga. Politickosť, či dokonca vedenie nevypovedá o morálnosti a človek by si nemal miešať pojmy s dojmami. Hlavne si treba dať dole optiku predávanú súčasnými anarchistami s libertariánmi (silné hlasy, hlavne na internete), ktorí v každej forme centralizmu vidia hneď Hitlera so Stalinom (nepreháňam, vygooglite si “Nolan Chart”). Tých tu veľmi teraz nebudem rozoberať, o ich mentálnom naprogramovaní bude iný článok.

politics

Existujú samozrejme aj iné metódy ktoré sa dajú aplikovať. Obavám sa, že všetky varianty sú iba horšie. Pár sme ich mohli vidieť aj v minulosti, no čoraz častejšie ich počúvam aj dnes. Tak napríklad červenokošeliari mali veľmi “zaujímavý” spôsob ako priniesť celoplošnú spoločenskú zmenu. Zavraždenie Odstránenie oligarchie silou je spôsob ako sa dostať k moci a začať veci meniť. Nebudete však veľmi populárni (ľudia nemajú krviprelievanie z nejakého dôvodu veľmi v láske) a aj tak sa budete musieť centralisticky zorganizovať a mať leaderov s plánom čo a ako. Tiež budete musieť vymyslieť vyzbrojenie a zásobovanie svojich ľudí (jo, budete bojovať s políciou a pozdejšie s profesionálnou armádou – good luck), mať sofistikovanú propagandu, čeliť antipropagande, mať aspoň nejaký zahraničný support (inak skončíte ako konfederácia), a polovojenský plán (čo obsadiť, ako obsadiť a prečo obsadiť) atď.. nič v zlom ale na toto proste nemáte.

No a čo neagresívne revolúcie? Sprievodným javom ich úspechu bol vo väčšine prípadov samovoľný úpadok existujúcich mocenských štruktúr. Tieto hnutia (ala nežná revolúcia) sa prevažne len oportunisticky “zviezli” na módnej vlne, neinicializovali jej pád. No rozoberať teraz úpadok ZSSR téma na dlhšie lakte, tiež hodná osobitného článku.
Možnože nepotrebujete až tak radikálne zmeny, stačilo by zopár ústupkov sem a zopár tam. Potom sa však natíska otázka načo je potrebné organizovať tak masívne protestné hnutia, keď by stačil aj lokálny aktivizmus. Veď predsa v prípade podpory širšej verejnosti dosiahneme úspech a zmenu vďaka referendu, nie? 🙂

Odpovedať