Už sa Vám niekedy stalo, že ste tryhardovali* tak mocne, že ste si sami pripadali smiešne? Niektorí ľudia proste nevedia kedy stačí. Ideológovia imitujúci vedeckosť sú v tomto hádam najhorší.
Ideológia sociálneho darwinizmu (SD) je o to horšia, že je jej pôvodné smerovanie nastavené správne (vedecké bádanie), vďaka čomu mnoho ľudí oklame, pri detailnejšom rozbore však tento dojem rýchlo opŕcha a nahrádza ho trpká pachuť sociálneho inžinierstva prvej polovice 20. storočia, postavená na vyvrátených premisách dávno mŕtvych filozofov a misinterpretácie Darwinovej teórie. Jej definícia by teda mohla znieť: Snaha vysvetliť a následne aplikovať princíp “prežitia najschopnejších” do sociálneho kontextu. Problémy s tým spojené nebudem v tomto článku rozoberať, to nech si každý zodpovie sám. Skúsim sa skôr zamerať na zmýšľanie a argumentáciu jej proponentov.
V súčasnosti na našej internetovej scéne poznám dvoch plodných náruživcov tohto myšlienkového prúdu. Prvý funguje na prope pod pseudonymom Aman Againsttime, druhý je pán Radek Domica pôsobiaci na svojom blogu (blogoch) a menejstatu. Obaja páni sú zdatní vo formulácii svojich presvedčení v textovej podobe, napriek tomu, že obaja majú mierne rozdielnu perspektívu tejto ideológie ako aj jej záverečnú aplikáciu.
Predtým než sa pustím do rozboru, poďme si v rýchlosti pripomenúť, čo sociálny darwinizmus (ktorý by mal byť po správnosti skôr nazývaný sociálny malthusianizmus) je.
Thomas Malthus
Britský filozof (1766-1834). Jeho vplyv na formuláciu tejto ideológie bol zakotvený v jeho najznámejšom diele Esej o princípe populácie (1798). V ňom postuloval myšlienku exponenciálneho demografického vývoja ľudstva, ktoré sa dostane do krízového bodu, pretože rast zdrojov jedla bude rásť len lineárne, zatiaľčo populácia exponenciálne.
Toto konštatovanie logicky otvára dvere pre diskusiu o regulácii populačného rastu, aby sa tejto katastrofe predišlo. Akonáhle ľudstvo nebude konštantne podrobované “prírodným regulantom” vo forme vojen, chorôb alebo hladomoru, treba začať riešit sféru umelej regulácie.
Na akom základe a podľa akých kritérii budeme regulovať? Malthus sám ako riešenie odporúčal sexuálnu zdržanlivosť a to najmä chudobných rodín, ktoré nedokážu svoje potomstvo uživiť (kombinácia morálneho hľadiska a ekonomickej neschopnosti zaobstarať “dostatok”).
Malthusove predpovede sa (zatiaľ) nenaplnili, vďaka technologickému pokroku, aj keď v teórii technológia tento problém len odkladá ale nerieši, preto je Malthusove dielo a otázka preľudnenosti predmetom debát dodnes.
Herbert Spencer
Pôvodca slovnej formulky “prežitie najschopnejších”. Ako sociológ a filozof mal blízko k intelektuálnej elite 19. storočia a teda aj k Charlesovi Darwinovi, ktorý ho svojím prieskumom výrazne ovplyvnil. Dá sa považovať za prvého skutočného sociálneho darwinistu a jeho postoje možno považovať za akýsi filozofický archetyp pre tento prúd.
Tvrdil, že prírodné zákony nemožno regulovať v ľudských spoločenstvách, ale naopak mal by sa im prenechať voľný priebeh a skrz proces prírodného výberu ich nechať “zdokonaľovať sa”. Bol tiež veľkým fanúšikom laissez-faire kapitalizmu.
Súčasný stav
Keďže dekonštrukcia argumentácie darwinistov sa dá najlepšie zanalyzovať na priamej ukážke ich vlastnej tvorby, pripravil som si útržky z článku pána Domicu v ktorom reaguje na “plytkého humanistického ideológa” a zároveň sa snaží obhájiť svoju pozíciu.
Na začiatku odpovede je nám podsunutá rozdielnosť v použitej metodike spolu s prízvukovaním bezhodnotovosti SD. Ak sa však pozrieme na toto stanovisko bližšie, zistíme, že aj pri darwinistoch dochádza k niečomu veľmi podobnému čo evokuje hodnotový rebríček. V ich prípade sa jedná o pripisovaní dôležitosti vlastnej perspektíve, konkrétne o prežití/zefektívnení prežitia druhu a tiež snaha veci pochopiť.
Je teda SD bezhodnotový? Máme tu hneď 2 premisy s ktorými sa narába – chcem aby ľudstvo prežilo/zušľachtilo sa a zároveň chcem pochopiť procesy, ktoré to umožnia. Toto moje chcenie je zároveň dôležitejšie než nejaké moralizovanie, ktoré mi je ukradnuté, resp. nemá pre mňa ako sociálneho darwinistu dostatočnú výpovednú hodnotu. Na začiatku teda získavame prvé dve hodnoty sociálnych darwinistov.
Okrem týchto dvoch by sa premisa dala pridať ešte jedna. Túto by sme mohli nazvať “prírodnou významnosťou”, nakoľko drvivá väčšina darwinistov hľadá odpovede pre svoje sociálne inžinierstvo v prírode a často tým následne vyvodzuje svoje popletené závery pre ľudské spoločenstvo (čím by sa teoreticky mohla spomenúť 4. mylná premisa a síce že ľudská spoločnosť je s prírodou od určitého momentu v schizme). Bezhodnotovosť SD je teda očividný mýtus, má len podstatne inú tvár.
Čiže:
1) Hodnota SD je v prehlbovaniu vedomostí, ktoré umožňujú chápať svet (z celkovej alebo konkrétnej perspektívy)
2) Hodnota SD je v prežití a/alebo zušľachtení ľudského druhu
3) Hodnota SD je v indukcii zgeneralizovať zákony existujúce v divokej prírode na ľudské komunity
Ku bodu 3 ku ktorému sa priamo nadväzuje aj Domicov bod B – a síce, že “nestačí […] budovanie sveta na ideách […] Treba sa skutočne pozrieť do prírody, nie do idei prírody.”
Tu sa dá súhlasiť len do bodu pokiaľ si z tohto “prírodného sledovania” nezačneme robiť generalizačné morálne závery, inak by sa autor dopúšťal tzv. naturalistického omylu, čo je bohužiaľ pre mnoho darwinistov presne ten stav ktorého sa vo finálnej fáze “identifikácie” dopúšťajú (inak by neboli sociálnymi darwinistami, ale iba biológmi).
V tomto prípade sa ako debunking stratégia využíva vypichnutie tzv. Humovho zákona, ktorý identifikuje dieru v axiomatickej diere, po tom, čo autor správne identifikuje fakt (stav reality) “is-ought” (“je-mal by”), ktorý v skratke jednoducho poukazuje na nedostatočne podloženú hodnotovú dedukciu (“mal by”) z “je” stavu. Tento nevysvetlený krok hodnotovej dedukcie z “is” stavu je dôvod, prečo je sociálny darwinizmus paveda.
Vysvetlíme si to na pár príkladoch: Vy ako vedec identifikujete nejaký prírodný fakt – -Samička modlivky po sexe spapá svojho milenca (“is”) teda papať svojich milencov po sexe je správne/lepšie/morálnejšie/doplňvlastnosťX (“ought”).
Stále ste však nevysvetlili prečo je akt kanibalizmu po sexe správny/lepší/morálnejší.
-Tlupa vlkov starých odháňa a stávajú sa z nich samotári, alebo proste zahynú hladom, pretože sa im neujde potrava.
Je odháňanie starcov od obeda (keď si ho nedokážu navariť) vo všeobecnosti správne/lepšie/morálnejšie?
-Patologických jedincov nemajú radi žiadne sociálne druhy, pretože práve takí sú svojim genofondom ohrozením stability druhu.
Je vraždenie chorých ľudí správne/lepšie/morálnejšie?
Už si začíname rozumieť, čím je podmieňovaný** sociálny darwinizmus?
Prežívanie najsilnejších jednotlivcov?
Klasické poučky prírodného výberu učia, že najlepšie prispôsobený jedinec danému prostrediu má zároveň najvyššie šance predať svoj genofond ďalšiemu potomstvu, tzn. dominantná stratégia (kamufláž, útek, lov…) tej ktorej adaptácie je rôzna a pochopiteľne závisí od konkrétneho druhu. SD v tomto prípade radi vyberajú špecifické príklady tvorov pri ktorých sa ich stratégia prežívania a prispôsobenia manifestuje v podobe preukazovania individualistickej životaschopnosti, sily a moci aby sa tým podtrhol ich naratív.
Tento prístup v snahe racionalizovať si opodstatnenie utrpenia slabších resp. inak znevýhodnených “sapientov” v moderných kultúrach ako “úplne prirodzený stav vecí”, ktorý netreba meniť, leda tak eugeneticky by v konečnom dôsledku nebol ani problém, len keby sa čitateľovi dostali kompletné informácie o všetkých stratégiách prežívania ktoré živočíšne druhy využívajú.
Myslím však, že viem prečo sa celková paleta týchto stratégií neukazuje, naštrbili by sa tým samotné základy premís SD, buď ako výlučne sebeckých individualistických entít alebo vyhrávanie “najsilnejších”.
Príklady správaní ktoré často absentujú v SD slovníkoch zohľadňujú tie stratégie, ktoré umožňujú druhu prežiť bez potreby aplikácie individualistických mechanizmov. Odborná sémantika pre tieto typy správaní v rámci toho istého druhu sa nazývajú “recipročný altruizmus” a “kin-selection“. Jedná sa o také evolučné stratégie ktoré umožnia prežiť blízkym jedincom, ale nie vám, či vaším vlastným potomkom. V rámci evolučnej biológie sa toto pravidlo identifikuje teda ako altruistické správanie. Pre úvodný kontext považujem však dôležité spomenúť fakt, že v biológii tento pojem znamená čosi trochu iné ako jeho filozofické homonymum – altruistickým správaním sa myslí také, ktoré umožní zvýšiť biologickú zdatnosť inému jedincovi na svoj vlastný úkor (napr. sebaobetovaním, alebo cieleným vystavením sa nebezpečenstvu). Napriek posunu vo význame je však jasné, že príroda v skutočnosti funguje trošku komplexnejšie než ako sa ju poniektorí redukcionisti opisujú.
Mechanizmus príbuzenskej selekcie bol identifikovaný britským biológom Williamom Donaldom Hamiltonom v 60. rokoch minulého storočia a položil tak základy sociálnej evolúcie a sociobiológie, ktoré dodávajú celistvejší pohľad na správanie živočíšnych spoločenstiev a ich jednotlivých aktérov. Jedným zo základných princípov prieskumu týchto vedných disciplín je pochopenie evolučnej kooperácie a ako správanie vzájomnej výpomoci (Mutually beneficial behavior) daného spoločenstva zvyšuje šance na jeho prežitie.
Teória postulovaná Richardom D. Alexandrom dokonca vysvetľuje vznik morálky skrz socioevolučné procesy, kde súperenie medzi skupinami stimuluje vznik stále väčších a komplexnejších spoločenstiev, ktoré majú proti svojim súperom následne značnú výhodu. Veľké spoločenstvá sa však zároveň stávali ťažšie manažovateľnými a konfliktnými, preto bolo potrebné udržiavať v nich poriadok, aby sa nerozpadávali. Altruistické správanie v ktorom si aktéri v rámci skupiny dôverujú sa tak stalo “skupinovým” prírodným výberom ktorý sa ukázal ako ideálna stratégia pokiaľ chcete mať stabilnú spoločnosť s viacerými účastníkmi.
Niektorí sociálni darwinisti spolu s libertariánmi súhlasia s validitou týchto teórií a ako posledné útočisko zvyknú použiť argument, že žiadne správanie nie je vo svojej podstate altruistické (v našom prípade pochopiteľne hlavne v súvislosti s reciprocitou), ale jedná sa o šikovne zamaskovanú sebeckosť, pretože sa od aktérov spätne očakáva buď podobný nezištný čin, alebo je každý akt sám o sebe sebecký nakoľko “sa autor cíti dobre” po takomto úkone. Táto úvaha sa odborne nazýva psychologický egoizmus a jej aplikovanie končí v cirkulárnej logike.
– V prvom prípade sa na vec môžme dívať dvojako: 1) z biologického hľadiska sa v recipročnom altruizme skutočne altruizmus odohráva (v prvej fáze konania), nakoľko aktér skutočne znižuje vlastný fitness, teda dochádza k jeho celkovému naplneniu (bez ohľadu na vypočítavosť darcu). Sebecká fáza očakávania nastupuje až po ňom. Označiť celé konanie za sebecké je nezmysel a nepochopenie definícií pojmov s ktorými sa operuje. 2) z filozofického hľadiska zas nepovažujem zodpovedanie či vyvrátenie tejto otázky za obzvlášť relevantné, vzhľadom na to, že aj keby sme úplne prijali implikáciu sociálnych darwinistov (že sa v konečnom dôsledku každý čin sebecký/ neexistuje “pravý” altruizmus), principiálne nás reciprocita “zlatého pravidla” beztak učí kooperovať a v sociálnych štruktúrach vzájomne budovať dôveru, nakoľko sa tento prístup ukázal ako výborná evolučná stratégia, ktorá jednoducho funguje. Degradovať akt nesebeckosti s motívom v budúcu odmenu na úroveň klasického egoizmu kedy má prospech výlučne len jeden účastník považujem za trošku znepokojujúce a vypovedá mnohé buď o ich ideologickej demagógii, alebo rovno morálnej zmätenosti, ktorú ani netreba príliš do detailov rozoberať pretože je rozdiel zdravému nepatologickému jedincovi jasný.
– V druhom prípade si ozaj nemyslím, že je podmienkou altruizmu aby “sa autor správania pritom cítil dobre“. V žiadnej definícii tohto pojmu som ju nenašiel… iste, dáva to zmysel ak je sprievodným javom pocit dobrého skutku, no korelácia (pocit) a kauzalita (motív) sú dve rôzne premenné. Človek, či zviera sa v princípe môže dopúšťať vedomého altruistického správania aj keď sú jeho pocity neutrálne, či negatívne pri výkone takéhoto činu.
The End
Záverom tejto kapitoly len zhrniem fakt, na ktorý prišli páni biológovia predomnou:
Je teda na nás v akej spoločnosti chceme žiť, bez potreby pýtať sa biologických ideológov a sociálnych inžinierov.
*tryhard: človek, ktorý sa až priveľmi snaží zapôsobiť určitým dojmom, jeho snaha je však pre ostatných nepresvedčivá, až kontraproduktívna.
**podmieňovanie: psychologický proces učenia kedy sa želaný akt posilňuje odmenou a/alebo neželený akt oslabuje trestom.V spoločenskom kontexte sa tréning môže zameriavať na pozitívnu reakciu alebo aspoň akceptáciu určitého správania verejnosťou ako napr. eugeniku, ktorú sociálni darwinisti (v spojení s biologickým determinizmom) a ich sympatizanti v minulosti propagovali/praktizovali.
Odpovedať